I will deny you, this world belongs to me!

   Volal sa Maťko a na skrinke mal značku medveďa (ja som mala budík, pretože ovca bola už obsadená). S ockom sme ho volali Memeď (a ostalo mu to aj potom, keď som sa naučila povedať medveď). V jedálni sme sedávali vedľa seba, naše postieľky boli tiež tesne pri sebe (tomu sa už hovorí vzťah! :D) a navzájom sme si venovávali obrázky, čo sme nakreslili.
   Po pol roku som zo škôlky odišla a Memeďa som už nikdy nevidela. Doteraz som však presvedčená o tom, že práve on bol zo všetkých mojich "lások" (prvých, posledných, prechodných aj tých platonických) najideálnejší.

„...slovanské mená. Alebo mená po predkoch, ale to už radšej tie slovanské. Alebo jednému dieťaťu tak a druhému tak. Prvorodený syn sa ale bude volať po mojich predkoch. Jednoducho mu meno vyberiem ja,“ vyhlásil jedného dňa môj drahý a na mňa z toho prišla mierna nevoľnosť. Historik sa nezaprie. „A s kým chceš mať tie deti?“ to bol môj protiútok.

Minulý týždeň som stretla Luciu. Spolužiačku z gympla. Povedala mi o neoficiálnom triednom stretnutí, ktoré sa snaží na poslednú chvíľu zvolať. Na budúci piatok. Prekvapenie som skryla za výraz „super“ a pochybnosť či skôr presvedčenie, že tam nebudem chcieť ísť zas za slušné „ešte sa ti ozvem a upresním“.

Moja mama má tri najlepšie kamarátky. Vždy doobedu spolu telefonujú a dohodnú si stretnutie. Jeden deň idú na návštevu k Elenke, druhý deň sa stretnú u Vierky.

Pretože ocko je kamarát a najväčší spojenec. Naučí deti plávať, jazdiť na bicykli, korčuliach a podniká s deťmi kadejaké dobrodružné výlety.

Na stole sa povaľoval mobilný telefón. Nebol môj, ale aj tak som si prečítala správu. Odoslanú. Vraj že s ňou nemôžeš spať pre moje pekné oči.

Dva dni na bicykli...

I. Dieťatko si škrabká zadoček

Poslúcha na slovo. Teda na viac slov. A je úplne neprekonateľný v známej hre „on nič“. On nenechal vlasy v hrebeni. On nenechal odomknutý byt. A on ani náhodou neupchal záchod.

Vždy viem, keď bola predo mnou v kúpeľni mama. Zakaždým, keď nájdem sprchu v takomto stave, viem, že pred chvíľou vyšla z kúpeľne ona. A zakaždým premýšľam, čo ju vedie k tomu, že robí so sprchou to, čo robí. Aspoň mám nad čím v kúpeľni premýšľať. A dnes, dnes som na to konečne prišla.

    Prvé dvere v pivnici boli otvorené, čo nebýva zvykom. Dodala som si odvahu a vošla dnu. Strkám kľúčik do druhých dverí, ale nešlo to. Skúsim kľučku. Otvorené! Čože?! To hádam nie?! Behom niekoľkých sekúnd mi prebehlo mysľou nekonečne veľa zlých scenárov. Milióny odporných obrazových možností pred mojimi očami...