Nádej zomiera posledná, ale zomiera.
Prvé dvere v pivnici boli otvorené, čo nebýva zvykom. Dodala som si odvahu a vošla dnu. Strkám kľúčik do druhých dverí, ale nešlo to. Skúsim kľučku. Otvorené! Čože?! To hádam nie?! Behom niekoľkých sekúnd mi prebehlo mysľou nekonečne veľa zlých scenárov. Milióny odporných obrazových možností pred mojimi očami... Len aby sa bicyklu nič nestalo. Lenže... Stalo sa. Chcela som ho vidieť. Tak strašne som sa snažila vidieť ho na svojom mieste. A potom aj na iných miestach. Len ho vidieť. No nebol tam. Chýbal. Miesto, kde bol bicykel bolo prázdne. Bicykel nikde. So zdesenými očami som vybehla som von a telefonovala som. Martinovi. Či ráno, keď odchádzal, zamkol dvere. Vlastne vôbec neviem načo bola táto otázka dobrá. Tak či tak bol bicykel preč. Možno som len chcela, aby o tom vedel. Aby som na to nebola tak sama. Tak zamkol, či nezamkol? To doteraz nevie nik. Ktovie, možno si Martin raz zázrakom spomenie. A ja si spomeniem denno-denne, že bicykel nemám...
Prišli policajti a nastolili kopu ďalších otázok. Tvárili sa, akoby nič. Akoby to bolo bežné. Veď aj bolo. Ja viem, že poisťovne nechcú poisťovať bicykle, pretože ich miznutia sú samozrejmé ako stromy v lese. Ale tento bol môj. Iba môj... Množstvo fotiek, množstvo zbytočných otázok a stále dookola to isté – dvere boli otvorené, tie druhé tiež, bicykel stál tam v rohu..., známky poškodenia, vypáčené dvere... a... A potom buchli dvere, ja som sedela v policajnom aute, o chvíľu na polícii v nejakej divnej miestnosti s kovovým pseudonábytkom a dvomi počítačmi. Paradoxne, jediné čo ma ukľudňovalo, bol plagát vyzlečenej ženy na stene. Aj policajti sú len ľudia a môj bicykel dnes vyšiel z nášho vchodu poslednýkrát.
Keď som sa vrátila domov, Martin tam už bol. Opravoval zámku na pivničných dverách. Irónia... Čakala som, že mi vráti bicykel. Že povie, že to bol žart. Že si ho ráno požičal, lebo ma chcel nachytať, nastrašiť či vydesiť. Čokoľvek, ale že mi ho vráti. Nevrátil. Opravil tie sprosté dvere, ktoré ja už nikdy v živote nechcem otvárať a odišiel. Dúfala som, že mama mi bicykel vráti, lebo ma chcela nachytať, nastrašiť, vydesiť. Bola to hlúposť. Mamy také veci nerobia. Ešte stále čakám, že niekto príde aj s bicyklom a s posolstvom, že ma chcel len nachytať, nastrašiť či vydesiť.
V tú noc som sa zobudila a na pár minút som mala pocit, že to bol sen. Vsugerované cítenie, že bicykel je v pivnici, vždy tam bol a všetko bolo len výplodom mojej snovej fantázie. No nebolo. Vlastne to neviem. Odvtedy som sa nebola v pivnici presvedčiť, či sa tam náhodou nezjavil, ako mikulášske lízatká vo vyčistenej čižme. Na Mikuláša som však prestala veriť, keď som mala šesť či sedem rokov. Na zázraky o čosi neskôr a na dobrotu ľudí presne teraz.
Odjakživa som neznášala toto sídlisko. Sídlisko ako ktorékoľvek iné. Aj sa na ňom kradne ako na ktoromkoľvek inom. No napriek tomu nemám chuť vyjsť ani len na balkón a vidieť kopu ďalších balkónov. A rozmýšľať, že možno tam ten niekto za tým oknom na treťom poschodí mi vzal bicykel. A prečo? A kde je teraz? Znovu tie zbytočné rečnícke otázky, ktoré nebudú zodpovedané. Nemôžu byť, lebo to by bol svet spravodlivý a príliš férový.
