Unavení ľudia
Dnes si na mňa zúrivo vybehol len preto, že som povedala „neviem“. Už zase. Cítila som sa ako malé dievčatko v škole, ktoré niečo nevie a dostane päťku. A neprávom, pretože to dievčatko to vie, aj chce vysvetliť. Len nestihne, lebo mu prísna pani učiteľka skočí do reči.
Plná úzkosti a strachu plynúceho z toho, čo všetko som kedysi poprežívala a o čom všetkom Ty nemáš ani tušenia som sklopila zrak a odpovedala podráždene. Lebo vo svete ľudí aj zvierat je najlepšou obranou útok a ja sa za to tak strašne hanbím...
Zase si sa začal ohradzovať tým tvojím „ja chcem“ a „ja potrebujem“. Ale že aj JA občas niečo chcem a potrebujem, to je úplne jedno. Ty potrebuješ povzbudiť. A koľkokrát som túžila po povzbudení ja... Ty chceš, aby som mala rada Tvojich kamarátov a Ty tých mojich nechceš ani spoznať. Ty, Ty, Ty... Vieš byť strašne sebecký a pritom jedináčik som tu ja. A aj keď som ochotná sa prispôsobovať, donekonečna to nejde. Nemôže ustupovať stále len jeden. Teória sociálneho pohladenia... Až doteraz som nechápala aké dôležité je robiť kompromisy. A Ty to, bohužiaľ, nechápeš stále.
Keď sa ma zajtra opäť mama opýta, čo Ti bolo, keď si bol taký nahnevaný, ako vždy Ťa ospravedlním, že si LEN unavený z práce. Kedysi to robievala aj moja mama. Vravela starkej o mojom otcovi samé dobré veci, hoci skutočnosť bola úplne opačná. Aby aj starká nemala zbytočné starosti. Ale ja som poznala obidve strany mince a v mojej detskej hlávke mi bolo z toho nanič. A teraz.... robím to isté. Aj keď dobre viem, že unavení ľudia sa nesprávajú odporne k tým, ktorých vraj majú radi.
